Existuje niekoľko spôsobov povrchovej úpravy hliníkovej zliatiny

Pieskovanie, hlavnou úlohou je vyčistiť povrch, pieskovanie pred lakovaním (natieraním alebo nástrekom) môže zvýšiť drsnosť povrchu a má určitý príspevok k zlepšeniu priľnavosti, ale príspevok je obmedzený, nie je taký dobrý ako chemický náter pred liečbou.
Pasivácia je metóda premeny kovového povrchu do stavu, ktorý nie je ľahké oxidovať, a oneskorenia rýchlosti korózie kovu.
Farbenie: Existujú dva hlavné procesy farbenia hliníka: jedným je proces farbenia oxidáciou hliníka a druhým je proces farbenia elektroforézou hliníka. Na oxidovom filme sa vytvárajú rôzne farby, aby sa splnili určité požiadavky, ako napríklad čierna pre časti optických prístrojov a zlatá pre pamätné MEDAILY.
Vodivá oxidácia (chromátová konverzná fólia) – používa sa v situáciách, keď je potrebná ochrana aj vodivosť.
Chemické leštenie Chemické leštenie je metóda chemického spracovania, ktorá využíva selektívne samorozpúšťanie hliníka a hliníkových zliatin v kyslých alebo alkalických roztokoch elektrolytov na vyhladenie a vyleštenie povrchu roka, aby sa znížila jeho drsnosť povrchu a PH.
Táto metóda leštenia má výhody jednoduchého vybavenia, bez napájania, nie je obmedzená veľkosťou tvaru obrobku, vysokou rýchlosťou leštenia a nízkymi nákladmi na spracovanie. Čistota hliníka a zliatiny hliníka má veľký vplyv na kvalitu chemického leštenia, čím je jeho čistota vyššia, tým je leštenie kvalitnejšie a tým horšie.
Chemická oxidácia: Oxidový film je tenký, hrúbka je asi 0,5 ~ 4 mikróny a porézny, mäkký, s dobrou adsorpciou, môže byť použitý ako spodná vrstva organického povlaku, ale jeho odolnosť proti opotrebeniu a korózii odolnosť nie je taká dobrá ako anodický oxidačný film;
Proces chemickej oxidácie hliníka a zliatiny hliníka možno rozdeliť do dvoch kategórií podľa vlastností jeho roztoku: metóda alkalickej oxidácie a metóda kyslej oxidácie.
Podľa vlastností filmovej vrstvy ju možno rozdeliť na: oxidový film, fosfátový film, chromátový film, chróm-fosfátový film.
Striekanie: používa sa na vonkajšiu ochranu a dekoráciu zariadení, zvyčajne na báze oxidácie. Hliníkové diely by mali byť pred nanesením povrchovej úpravy vopred ošetrené, aby sa povlak a obrobok pevne spojili. Vo všeobecnosti existujú tri metódy: fosfátovanie (fosfátová metóda), chróm (bez chrómu), chemická oxidácia.
Zariadenia na elektrochemickú oxidáciu, chemickú oxidáciu hliníka a zliatin hliníka sú jednoduché, ľahko ovládateľné, vysoká efektívnosť výroby, nespotrebováva elektrinu, široký rozsah použitia, nie je obmedzený veľkosťou a tvarom dielov. Hrúbka oxidového filmu je asi 5 až 20 mikrónov (hrúbka tvrdého anodického oxidového filmu môže dosiahnuť 60 až 200 mikrónov), má vysokú tvrdosť, dobrú tepelnú odolnosť a izoláciu, odolnosť proti korózii je vyššia ako odolnosť filmu z chemického oxidu , porézny a má dobrú adsorpčnú kapacitu.